Právo na štrajk je jedným zo základných práv vyspelej demokracie, ktoré je na Slovensku garantované ústavou. O tomto práve, ako aj o samotnom štrajku býva často počuť z úst odborárov, ale najmä nespokojných zamestnancov.
Slováci však nepatria medzi tých, ktorí by toto právo často využívali. Ak sa bežného pracujúceho človeka spýtate, o koľkých reálnych štrajkoch za posledné roky počul, jeho odpoveď poľahky spočítate na prstoch jednej ruky.
Prečo je to tak? Sú na Slovensku zamestnanci tak dobre ohodnotení, že nie sú motivovaní žiadať si lepšie podmienky?
Určite nie, práve naopak. Slovensko patrí dlhodobo ku krajinám EÚ s nízkymi príjmami v porovnaní s pridanou hodnotou. Inak povedané, naše ohodnotenie je v porovnaní s výkonom a nasadením žalostne nízke.
Paradoxne práve nízke mzdy môžu vytvárať akýsi začarovaný kruh a zároveň môžu byť dôvodom neochoty veľkej časti pracujúcich zúčastniť sa štrajku. Ide o to, že za obdobie počas štrajku zamestnancovi nepatrí mzda, ani jej náhrada a tak štrajkujúci zamestnanec prichádza nielen o časť svojho garantovaného príjmu, ale často aj o ďalšie variabilné prémie. To je pre človeka, ktorý žije z mesiaca na mesiac, platí hypotéku, prípadne má manželku na materskej dovolenke dostatočný dôvod na to, aby o štrajku ani nepremýšľal.
Štrajk a jeho podmienky detailne popisuje Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Pokiaľ má byť štrajk zákonný, musí byť vyhlásený v súlade s jeho ustanoveniami. Tieto ustanovenia tiež veľmi nenapomáhajú tomu, aby boli zamestnanci motivovaní „pobiť sa“ za lepšie ohodnotenie. Pokiaľ sa kolektívne vyjednávanie neuberá správnym smerom, môže niektorá zo strán (spravidla odborári) vyhlásiť tzv. SPOR v kolektívnom vyjednávaní. Tento krok je akýmsi prvým impulzom, kedy sa už slovo ŠTRAJK začína skloňovať. Zamestnanci, ktorých sa to týka, väčšinou spozornejú a táto informácia len málokoho z nich nechá chladného.
Všetci očakávajú, čo sa bude diať ďalej…
A čo sa deje? Veľké NIČ!
Aspoň zamestnanci to tak vnímajú, keďže v tomto momente nastáva pre odborárov dlhé obdobie s množstvom vyčerpávajúcich byrokratických povinností a termínov, ktoré musia byť dodržané. Zamestnanci sú ako na ihlách, zatiaľ čo ich zástupcovia dávajú dokopy všetky potrebné podklady, aby ich mohli zaslať na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a následne čakali na pridelenie mediátora, tzv. sprostredkovateľa. Ten sa, samozrejme, musí s problematikou a celým priebehom vyjednávania zoznámiť, čo si žiada taktiež nemalý časový úsek. Po naštudovaní podkladov a po vzájomnej dohode s dotknutými stranami sa sprostredkovateľ osobne stretáva „s rozhnevanými“ partnermi, snaží sa pochopiť ich požiadavky a nájsť také riešenie, ktoré by dokázali všetky strany akceptovať. Žiaľ, z praxe odborára musím skonštatovať, že táto povinnosť je často iba zbytočným naťahovaním času, keďže je len veľmi málo prípadov, kedy sa sociálni partneri dohodli vďaka inštitútu sprostredkovateľa.
Od vyhlásenia sporu už prešiel mesiac a mnohí zamestnanci sa začínajú čoraz viac hnevať na svojich zástupcov, ako na zamestnávateľa, lebo majú pocit, že nič pre nich nerobia, veď celé to už trvá akosi dlho a to je prinajmenšom podozrivé…
Až po vyhlásení konania pred sprostredkovateľom za neúspešné, môžu zahájiť odborári hlasovanie o štrajku, čo je ďalšou z ich povinností, aby sa mohli prepracovať až k ústavou garantovanému nástroju na zlepšenie sociálneho postavenia zamestnacov.
V tomto období už spozornie aj zamestnávateľ, ktorý, samozrejme, nečaká so založenými rukami, ako to dopadne. Jeho možnosti komunikácie so zamestnancami sú pochopiteľne omnoho lepšie, ako tie, ktoré majú odborári. Cez bohatú sieť manažérov sa snažia zamestnacov odhovárať, poukazovať na nepriaznivé dopady prípadného štrajku a s pribudajúcim časom sa neštítia mnohí z nich ani zastrašovať dopadmi z ich strany na konkrétneho zamestnanca.
Odborári medzičasom tlačia, značia a číslujú stovky, niekedy aj tisícky hlasovacích lístkov, aby sa mohli do hlasovania naplno pustiť.
Pred, prípadne po pracovnej dobe ponúkajú už vo veľkej miere frustrovaným, ponáhľajúcim sa a častokrát aj zastrašeným kolegom listiny na hlasovanie. Aby bolo toto hlasovanie úspešné, musí sa ho zúčstniť nadpolovičná väčšina zamestnancov a zároveň väčšina musí so štrajkom súhlasiť. Hlasovanie trvá niekoľko dní, až kým si značne unavení odborári nesadajú za stôl, kde musia hlasovacie listiny skontrolovať, zrátať a výsledky zosumarizovať. Pokiaľ je hlasovanie úspešné, môžu odborári vyhlásiť termín začatia ostrého štrajku. Od začiatku procesu kolektívneho vyjednávania už prešlo minimálne pol roka a všetci vrátane zamestnancov sa už nevedia dočkať, kedy to celé skončí.
Zamestnávateľ dostáva minimálne 3 dni vopred list s oznámením termínu začiatku štrajku a to je pre neho už dostatočný dôvod na to, aby konečne začal robiť aspoň malé ústupky smerom k požiadavkám zamestnancov. Dostať sa až do tejto fázy nie je vôbec také vzácne, ako zažiť reálny štrajk. V mnohých prípadoch sa však zrodila kompromisná dohoda práve v tejto situácii.
Otázka znie PREČO?
Odpoveď ste mali možnosť nájsť práve v predchádzajúcich riadkoch.
Naťahovanie času, frustrácia, strach, taktizovanie, intrigy, ale aj nejednotnosť a slabá organizovanosť zamestnancov, to všetko sú práve tie dôvody, nevynímajúc ani takú vlastnosť, akou je ľudská závisť, či vypočítavosť.
Keď sa hovorí o zvyšovaní platov, alebo štrajku učiteľov, či lekárov, nie všetci ľudia vo fabrikách im práve fandia. A to je veľká chyba. Musíme si uvedomiť, že v našej krajine nie je žiaden pracujúci dostatočne ohodnotený a každú snahu o zmenu k lepšiemu musíme svorne podporiť, inak sa situácia nikdy nezmení. Slovo „svornosť“ zároveň vystihuje aj to, čo je pre silné postavenie zamestnacov najdôležitejšie, a to je byť vo veľkej miere organizovaný v odborových združeniach. Iba silné odbory s veľkou členskou základňou sú rovnocenným partnerom každému zamestnávateľovi.
Toto si musia všetci zamestnanci uvedomiť, lebo svojim alibistickým postojom „nečlena“ škodia sebe, svojim kolegom, aj svojim rodinám. Buďme spolu, buďme organizovaní, buďme silní, v opačnom prípade platí staré známe „rozdeľuj a panuj“.